Milí žiaci, vážené kolegyne a kolegovia,
A je to tu, koniec školského roka. To znamená, že žiaci nadobudli nové poznatky, vedomosti. Všetci zamestnanci školy sú bohatší o nové skúsenosti.
Konštatujem, že všetci žiaci na základe získaných vedomostí postúpili do vyššieho ročníka. Najnáročnejšie to asi mali naši prváci, pre nich bolo všetko nové, cudzie, ale zvládli to. Aj keď nie sme na chémii, navrhujem teraz jeden pokus: O chvíľu poviem štart a všetkých žiakov školy poprosím o 10 sekundový potlesk pre prvákov.
No kvôli covidu to opäť nebolo ľahké pre nikoho. Asi takto:
CINK Správa EduPage – ZATVÁREME, ..... CINK Správa EduPage –OTVÁRAME, ..... CINK Správa EduPage – Opäť ZATVÁRAME, ..... CINK Správa EduPage – už OTVÁRAME. ...., ...
O to viac si všetci vážme, že sme to spoločne a so cťou zvládli. Za vynaloženú domácu podporu a trpezlivosť zvlášť ďakujeme rodičom.
9. (posledná) kapitola: Deviataci
Za necelú hodinku sa s vami, milí deviataci, stretneme na rozlúčke. Ďakujem, aj za kolegov, za pozvanie. Som rád, že máme priestor na osobnú rozlúčku. A tu je príležitosť pre už otestovanú intervenciu. O chvíľu poviem štart a verím, že zaslúžený 10 sekundový potlesk všetkých žiakov školy, budú naši deviataci počuť.
Svoj príhovor v slohovom štýle stroho-štatistickom, dovoľte, premostím teraz do literárno-pútavejšej podoby príbehu, ktorého myšlienka nech nás sprevádza na našich cestách:
Istá slečna čakala na letisku na lietadlo. Keďže jej let mal meškanie, rozhodla sa, že si na skrátenie času kúpi nejakú knihu. Ku knihe si kúpila aj balíček keksov, pohodlne sa usadila a začala čítať. Na vedľajšie sedadlo si po chvíli prisadol neznámy muž. Otvoril si časopis a začítal sa doň. Keď si ona vzala z balíčka prvý keks, muž si na jej veľké prekvapenie bez jediného slova tiež zobral jeden. Cítila sa pobúrená jeho správaním, ale nepovedala nič, mysliac si: „To je ale drzosť!” Zakaždým, keď si ona vzala keks, muž urobil to isté. Popudzovalo ju to čím ďalej, tým viac, ale nechcela robiť scény. Keď už zostával len posledný keks, pomyslela si: „Hádam sa neopováži...?” A muž si s úsmevom vzal posledný keks, rozlomil ho na polovicu a jednu jej podal. Tak to už bolo priveľa. Urazene zavrela knihu, zobrala si veci a odišla do nástupnej haly. Keď sa konečne usadila v lietadle a otvorila svoju tašku, aby si vybrala knihu a pokračovala v čítaní, na svoje obrovské prekvapenie v nej objavila balíček s keksami. Nerozbalený a nedotknutý! Ako veľmi sa zahanbila... Úplne zabudla, že si svoj balíček s keksami nechala v taške! Nechápala, ako sa mohla tak zmýliť... Ten muž na letisku sa s ňou podelil s keksami bez problémov, bez námietok, bez akéhokoľvek vysvetľovania... s úsmevom a ona si pritom rozčúlene myslela, že jej drzo berie keksy; a teraz už nemá žiadnu možnosť, aby mu to vysvetlila, alebo sa mu aspoň ospravedlnila. V živote človeka sú veci, ktoré sa už nedajú vrátiť späť. Kameň, keď sme ho už hodili; slovo, keď sme ho vyslovili; príležitosť, ktorú sme prepásli; čas, ktorý uplynul. Úsmev, ktorý sme nevenovali.
Ťažká domáca úloha pre nás všetkých - nechať sa sprevádzať na našich cestách myšlienkou tohto príbehu, čo poviete?
A teraz prijmite moje pozvanie na prázdniny.
V Cíferi 30.6.2022
