A je to tu, absolventky a absolventi ZŠ,
mám tu česť sa s Vami, v mene všetkých kolegov, rozlúčiť. Pravde-podobne sa nikto z Vás nerozhodol, že adresu trvalého bydliska zmení na SNP 5 a zostane v ZŠ. Ak teda nik nemá námietky voči úkonu ukončenia školskej dochádzky v základnej škole, ste pripravení na zmenu adresy vo vyššom leveli.
Ono sa to nezdá, ale tých štatistických 950 hodín školského roka priemerne, ste tu prežili 9x, čo je približne 8550 hodín v ZŠ (okrem expertov – špecialistov na vymeškané hodiny, takzvaní BLITZSPEZIAL).
Ale vráťme sa do poslednej hodiny v ZŠ. Naozaj sme prežili spoločne veľmi veľa času a všetko, „čo malo byť, už bolo“. Takže ani ja už nejdem mudrovať. Ale nedá mi na záver Vám neponúknuť jeden príbehový dezert, ktorého hlavnú myšlienku ja osobne považujem za veľmi dôležitú pre radostný život. Mimochodom, pamätáme si všetci zo základnej školy, čo je to hlavná myšlienka príbehu, však?
Dovoľte teda – krátky príbeh:
V jedno sparné letné popoludnie sa malý, 10-ročný chlapec, vybral do hotelovej kaviarne. Raz mu babka kúpila v tejto kaviarni zmrzlinový pohár. Obyčajnú zmrzlinu tu v pohári polievajú úžasnou tekutou čokoládou. Nič sa tej zmiešanej chuti zmrzliny s tekutou čokoládou nevyrovná. Posadil sa za stôl a čašníčka mu doniesla pohár vody.
Prosím vás, koľko stojí zmrzlinový pohár?“ opýtal sa chlapec.
,,50 centov,“ odpovedala servírka.
„To je ten s vynikajúcou čokoládou, však. Ten mám veľmi rád kvôli tej čokoláde“ podotkol chlapec.
Čašníčka prikývla.
Malý chlapec vytiahol zo svojho vrecka mince a začal ich svedomito počítať. Nejak mu to nesedelo, tak mince niekoľko krát prepočítaval, čo mu teda aj chvíľku trvalo.
,,A prosím vás, koľko stojí obyčajná zmrzlina?“ opýtal sa nakoniec čakajúcej čašníčky.
,,35 centov, ale tá je bez čokolády.“ povedala rýchlo. Niektorí ľudia netrpezlivo čakali za svojimi stolmi a ona začala byť nervózna.
Chlapec ešte chvíľu študoval svoje mince a sústredene premýšľal.
,,Tak si dám obyčajnú zmrzlinu,“ usmial sa napokon.
Servírka mu priniesla zmrzlinu bez čokolády, položila na stôl účet a odišla. Chlapec zjedol zmrzlinu, zaplatil pokladníkovi a spokojný sa pobral preč.
Keď sa čašníčka vrátila upratať stôl, sťažka prehltla. V očiach sa jej okrem prekvapenia leskol i jemný úsmev, ktorý v okamihu zotrel nervozitu toho náročného sparného dňa.
Na stole, hneď vedľa prázdnej misky od obyčajnej zmrzliny, ležalo 15 centov – jej sprepitné od chlapca.
Chlapec si v ten deň mohol dovoliť zmrzlinový pohár, na ktorý sa veľmi tešil, no rozhodol sa pre obyčajnú zmrzlinu. Aby čašníčke mohol niečo darovať, nechať sprepitné. Byť sebeckým náš život krajším nespraví.
Veď čo je lepšie? Vlastniť úplne zbytočnú vec alebo spraviť niekomu radosť? ČASTO JE ÚSMEV, KTORÝ VYČARUJEME DRUHÝM NA TVÁRI OMNOHO LEPŠÍ AKO ZMRZLINOVÝ POHÁR.
